logo2.gif (3407 bytes)

Bruce

Náš čierny malý škrečok nás opustil vo veku 2 rokov. Jeho choroba prišla znenazdajky - mozgový tumor, ochromila najprv jeho zadné labky a potom celu mobilitu. Vzdal to, nechcel uz jesť ani piť a my sme so ziaľom v srdci museli poprosit zverolekára, aby ukončil jeho trápenie. Bruce bol ako malé dieťatko - jemné, nevinné, bojazlivé. Mal z našich škrečkov tú úplne najjemnejšiu povahu. Ešte mesiac potom, ako sme ho priniesli domov, vychádzal z domčeka až potom, čo sme sa ulozili spať a zhasli svetlo, aby absolvoval svoje maratóny v koliesku. Pomaly sa osmeľoval a nakoniec nám vzdy s radosťou vyliezol na ruky, hlavne ak sa chcel poprechádzať po izbe v jeho milovanej plastikovej guli.

Žiaľ, ktorý sme cítili po jeho odchode, bol veľmi veľký a pochopiteľný hádam len pre tých, ktorí už mali doma škrečkov a vedia, aké krásne individuality to sú.

Stop all the clocks, cut off the telephone,
Prevent the dog from barking with a juicy bone,
Silence the pianos and with muffled drum
Bring out the coffin, let the mourners come.

Let aeroplanes circle moaning overhead
Scribbling on the sky the message He Is Dead,
Put crepe bows round the white necks of the public doves,
Let the traffic policemen wear black cotton gloves.

He was my North, my South, my East and West,
My working week and my Sunday rest,
My noon, my midnight, my talk, my song;
I thought that love would last for ever: I was wrong.

The stars are not wanted now: put out every one;
Pack up the moon and dismantle the sun;
Pour away the ocean and sweep up the wood.
For nothing now can ever come to any good.

Martina a Ján

bruce